O ÚCTE K NAŠIM STARNÚCIM RODIČOM

            Zo života českého priemyselníka Tomáša Baťu sa zachovali tieto slová: „Keď som mal dvadsať rokov, myslel som si, že môj otec je najväčší hlupák pod slnkom. Keď som mal tridsať, hovoril som si – on vlastne až tak hlúpy nie je. A teraz, keď mám štyridsať a neviem, ako si s nejakým problémom poradiť, idem za ním a pýtam sa, ako by to na mojom mieste riešil on.“
            V dnešnej dobe sa často stretávame s odsúvaním starnúcich ľudí na vedľajšiu koľaj. Dedko a babička neraz cítia, že sú v rodine zbytoční alebo dokonca na príťaž. Niekedy im to mladí povedia priamo, čo je veľmi zraňujúce. Náš postoj voči starým ľuďom niekedy vyzerá tak, akoby sme vzali do ruky sekeru a preťali stromu jeho korene. A pritom tí starkí majú za sebou školu života – tú najcennejšiu školu, ktorú mladší mať nemôžu a ktorú ani najlepšia univerzita nenahradí. Majú vzácne skúsenosti, ktoré môžu mladej generácii odovzdať. A keď už nič nemôžu, môžu sa za nás, mladších, aspoň modliť.